Celý svet si zapamätá 12. január 2010, keď svet šokovala správa o ničivom zemetrasení na Haiti. Nám sa podarilo spojiť s 39-ročným Slovákom Jánom zo Žiliny, ktorý toto zemetrasenie zažil na vlastnej koži a poskytol nám exkluzívny rozhovor.

Odkedy žijete na Haiti?
Pracujem a žijem tu od roku 2005, no s väčšími či menšími prestávkami na pár dní v roku navštevujem aj svojich blízkych a rodinu na Slovensku.

Prečo ste sa rozhodli ísť pracovať na Haiti?
Zaujala ma ponuka práce na Haiti. Tu môžem využiť svoju angličtinu a výsledkom je, že tu pôsobím už päť rokov.

Kde ste sa nachádzali, keď zemetrasenie vypuklo? 
V čase zemetrasenia som bol vo svojej firme v časti Turgeau. Tu má náš mobilný operátor svoje vedenie firmy na Haiti. V tomto areáli máme tri budovy: dvanásťposchodový vežiak, megastore a ústredňu. Ja som sa nachádzal v ústredni na druhom poschodí, keď to prišlo.

Ako to celé prebiehalo – otrasy, panika, výkriky...? Cítili ste, že zemetrasenie prichádza, alebo vás zaskočilo a ocitli ste sa v úplnom chaose? 
Budova urobila veľmi silné otrasy smerom nahor a nadol a potom sa začala nakláňať. Odhadujem, že náklon bol až 45 stupňov. V tom momente som sa držal kľučky dverí, keby nie, tak by som určite stratil rovnováhu a hodilo by ma to na opačnú stranu steny. Konštrukcia sa potom vrátila späť do pôvodnej polohy. Navyše som bol rád, že na mňa nič nespadlo. Všetkých nás to zaskočilo. To bol, samozrejme, ten lepší prípad, ak vás ruiny nezavalili tak, že ste nemali vôbec žiadnu šancu na prežitie.

Boli ste s viacerými ľuďmi alebo sám? 
V prvom momente sme netušili, čo sa to s nami deje. V bezprostrednom okolí som bol sám, i keď na našom poschodí nás bolo viacero a po prvotnom otrase sme sa dali na útek von z budovy.

Čo bol podľa vás kľúčový moment, vďaka ktorému ste prežili, respektíve ako sa vám podarilo ujsť z poškodenej budovy?
Podarilo sa mi vybehnúť z budovy von tak, že na medziposchodí 1. poschodia a prízemia bola už vypadnutá časť muriva, cez ktorú som vyskočil z budovy von. Všetci kolegovia, čo boli v budove, ma nasledovali. Nikomu sa nič nestalo. Šťastie bolo, že konštrukcia tej budovy to vydržala, keby nie, ten útek by nám vôbec nepomohol a už by som tiež nebol medzi živými. Mnohí také šťastie nemali...  

Stihli ste sa po vypuknutí zemetrasenia následne niekam skryť alebo utiecť do bezpečia, prípadne ste pomáhali ľuďom v okolí?
Ako sme vybehli z budovy na ulicu, ak sa to ulicou ešte dalo nazvať, na chvíľu akoby sa zastavil čas. Pripadal som si ako v spomalenom filme a neveril som, že aj ja som jeho súčasťou. Žiaľ, po pár sekundách som precitol a pochopil, že to, čo okolo seba vidím, je krutá realita. Každý sa snažil ratovať v prvom rade sám seba a ľudí vo svojej blízkosti, lebo zem sa stále občas chvela a nikto z nás netušil, či bude nasledovať ďalší otras. Všetky budovy na okolí popadali. Bolo to strašné.

Za aký čas sa k ľuďom dostala prvá pomoc?
Situácia v Port-au-Prince bola v prvých dňoch po zemetrasení s magnitúdom 7,3 Richterovej škály kritická. Prísun humanitárnej pomoci je naďalej pomalý. Jej distribúciu komplikujú zničené cesty, zlá infraštruktúra, obavy z útokov na konvoje pomoci, kolaps miestnych úradov, ako aj prílišná byrokracia medzinárodných inštitúcií. Námorný prístav bol zničený, letecká doprava síce funguje, no štyri letiská majú veľké problémy zvládať nápor všetkých lietadiel...

Viac sa dočítate v marcovom čísle mesačníka Brejk.